Ako žiť sexualitu

Formy lásky

Doteraz sme hovorili len o sexualite. Ale sexualita je len časťou niečoho oveľa väčšieho a dôležitejšieho v živote človeka – a to je láska. Ľudia nie celkom rozumejú, čo je to láska a aká je láska. Myslia si, že láska je teraz a tu, úplná a definitívna. Nevedia, že je to celoživotná cesta, ktorá prechádza cez rôzne etapy. Táto neznalosť prináša mnohé sklamania a nedorozumenia. Vydajme sa teda spoločne na cestu spoznávania lásky - jej postupného rastu a vývoja.

Prvé zastavenie - zmyslová láska je samotným začiatkom tejto cesty.Je to túžba po druhom človeku – ženy po mužovi a muža po žene. Začína sa príťažlivosťou. Vyplýva z toho, že človek je ohraničenou bytosťou a nedokáže žiť sám, že potrebuje niekoho druhého pre svoj život. Príťažlivosť hovorí o tom, že muž a žena sami osebe sú neúplné bytosti a potrebujú jeden druhého na svoje doplnenie. Táto túžba po doplnení je silná. Muž obdivuje ženskosť v jej telesnom a duševnom vyjadrení a vníma ju ako veľkú hodnotu. Žena naopak obdivuje mužskosť v jej telesnom i duševnom vyjadrení ako veľkú hodnotu. Telesná a zmyslová láska je dôležitá a manželom prináša radosť a potešenie. Veľakrát sa však stáva, že obaja manželia žijú svoj vzťah len v sexuálnej rovine. Žena a muž si môžu navzájom poskytnúť sexuálne potešenie, môžu si byť navzájom zdrojom rozličného úžitku, avšak samo potešenie a zmyslovosť nie sú spájajúcim a jednotiacim dobrom ľudí na dlhodobejší cieľ. Zmyslová láska patrí do manželstva, avšak je len samotným začiatkom lásky.

Druhé zastavenie - citová láska je hlbšou formou lásky. Citovosť je túžba po blízkosti a po zblížení, ale súčasne po výlučnosti či intímnosti „medzi štyrmi očami“ a súčasne „neprestajne spolu“. Citová láska drží dvoch ľudí vedľa seba – dokonca aj keď sú fyzicky od seba ďaleko.

Citová láska má vplyv na predstavivosť a na pamäť. To zrejme vysvetľuje skutočnosť, že partneri si v citovom zápale prisudzujú navzájom ideálne hodnoty. Cit túži a sníva o tom, aby tieto rozličné hodnoty boli v tej osobe, ktorá je milovaná. Cit obdarováva týmito vysnívanými hodnotami milovanú osobu, aby bolo emocionálne zaangažovanie čo najplnšie. Je to krásne, avšak v tomto súčasne spočíva hlavný zdroj slabosti citovej lásky. Na jednej strane hľadá blízkosť milovanej osoby, ale na druhej strane sa od nej vzďaľuje, lebo nežije v pravde. K zamilovanosti patrí takýto citový výbuch. Človek žije na lipnutí k svojmu ideálu. Aj preto sa citová láska veľmi často dočká rozčarovania. Pre ženu môže byť rozčarovaním to, že po čase sa cit muža javí len ako zámienka pre žiadostivosť, či dokonca priamo pre výraznú vôľu užívať. Rozčarovaním pre ženu i muža môže byť to, že hodnoty pripisované milovanej osobe sa ukázali byť fiktívnymi. Nesúlad medzi ideálom a skutočnosťou neraz spôsobí, že citová láska nielenže vyhasne, ale pretvorí sa priamo na citovú nenávisť.

Citová láska ako forma vzájomného vzťahu je v manželstve dôležitá, ale nemôže stačiť. Dôsledkom omylu citovej lásky je aj presvedčenie, že vo chvíli, keď sa preruší cit a sympatia, končí sa aj láska. Je to pre ľudskú lásku veľmi nebezpečné presvedčenie. Často si potom manželia myslia, že keď ich city vyprchajú, stratila sa láska a oni sa rozhodujú pre rozvod.

Citovosť si druhého človeka idealizuje. Láska k osobe dozretá vnútorným aktom voľby, sústredená na hodnoty samotnej osoby spôsobuje, že citovo milujeme osobu takú aká ona skutočne je – nie našu predstavu o nej, ale skutočnú reálnu bytosť. Milujeme ju s jej kladmi aj nedostatkami, dokonca nezávisle od kladov a nedostatkov. Veľkosť tejto lásky sa prejavuje najviac vtedy, keď tá osoba upadá, keď vychádzajú najavo jej slabosti, či dokonca hriech. Človek opravdivo milujúci vtedy nielenže neodmieta svoju lásku, ale miluje ju ešte viac – miluje, vedomý si nedostatkov a chýb bez toho, aby ich schvaľoval. Samotná osoba totiž nikdy nestráca svoju podstatnú hodnotu. Cit, ktorý ide za hodnotami osoby, je verný človeku.

Tretie zastavenie - duchovná láska.

Okrem vonkajšej krásy však treba vedieť odhaľovať aj vnútornú krásu človeka a obľúbiť si ju, ale možno si ju dokonca obľúbiť nadovšetko. Táto pravda je osobitne dôležitá pre lásku medzi mužom a ženou. Zaľúbenie, z ktorého táto láska vyplýva, sa nemôže zrodiť len z viditeľnej a zmyslovej krásy, ale musí zohľadňovať celkovú a hlbokú krásu osoby.

A tak vekom podmienené vychladnutie vrúcnych ľúbostných citov, oslabnutie vášne zmyslov, strata zdravia, mladosti a sviežosti, starnutie a strácanie vonkajšej krásy u partnerov, ich privádza k tomu, aby čoraz viac hľadali neviditeľnú vnútornú krásu duše, jej jedinečnosť a nekonečnú hodnotu, a preto sa láska prehlbuje a rastie.

Duchovná láska nadväzuje na citovú i zmyslovú lásku. Nemáme zastrieť alebo obísť sexuálnu hodnotu, na ktorú reagujú zmysly a cit, ide len o to, aby sa tieto hodnoty pevne spojili s hodnotou osoby.

Štvrté zastavenie - žičlivá láska.

Nestačí si len želať osobu ako dobro pre seba, treba si okrem toho – a predovšetkým - želať aj jej dobro. To je láska žičlivá. Láska osoby k osobe musí byť žičlivá, inak nebude skutočná. Navyše – nebude vôbec láskou – bude len egoizmom. Žičlivosť je vlastne nezištnosť v láske - neželám si Ťa len ako dobro, ale želám si aj dobro pre Teba.

Nestačí ak miluje len jeden z vás. Musíte sa snažiť obaja. Boh stvoril lásku tak, že na to, aby bola plnohodnotná, musí byť vzájomná. Neopätovaná láska sa spája s pocitom nepríjemnosti a s utrpením. Je odsúdená najprv na živorenie a neskôr na postupné odumieranie. Láska nie je vo svojej prirodzenosti niečim jednostranným, ale niečim obojstranným, niečim medzi osobami, niečim spoločným. Obojstranná láska vytvára predpoklad na to, aby z dvoch ja vzniklo jedno my.

Šieste zastavenie - priateľstvo.

To, že sa možno na druhého človeka spoliehať, uvažovať o ňom ako o priateľovi, ktorý nesklame, je pre toho, kto miluje, zdrojom radosti a pokoja. Pokoj a radosť sú plody priateľskej lásky.

Siedme zastavenie - kolegiálnosť.

Vo vývoji lásky medzi mužom a ženou je dôležitá kolegiálnosť. Kolegiálnosť sa odlišuje od sympatie aj od priazne. Vychádza z objektívnych základov ako sú deti, spoločná práca, spoločné úlohy, spoločné záujmy.

Osme zastavenie - nežnosť.

Nežnosť je prejav blízkosti - pritúlenie, objatie, vzatie do náručia. Na nežnosť majú právo všetci ľudia, ale zvlášť ju potrebujú, tí čo nejakým spôsobom trpia - napríklad slabí a chorí.

Citový život ženy je bohatší a preto väčšmi potrebuje nežnosť. Aj muž ju potrebuje, hoci v inej miere a v inej podobe.U človeka vytvára nežnosť presvedčenie, že nie je sám, že všetko to, čím žije, je zároveň obsahom života druhej, najbližšej osoby. Také presvedčenie veľmi pomáha vedomiu zjednotenia a podporuje ho.

Deviate zastavenie - zodpovednosť za svojho partnera.

V láske jestvuje zodpovednosť – je to zodpovednosť za tú osobu, ktorá je vtiahnutá do najjužšieho spoločenstva so mnou, ktorú robím akoby svojim vlastníctvom, čerpajúc z jej oddanosti. I preto jestvuje zodpovednosť za vlastnú lásku – či je takou dozretou a hlbokou, že mi môže môj partner plne dôverovať, že darovaním nestráca svoju dušu, ale naopak, nájde tým väčšiu plnosť svojho života. Zodpovednosť za lásku je zodpovenosť za osobu. Preto je to veľká zodpovednosť. Ale jej veľkosť chápe iba ten, kto chápe hodnotu osoby. Pravá láska chce dobro pre druhého.

Pocit zodpovednosti za druhú osobu býva plný starostí, ale nie je nepríjemný či bolestný. Neprejavuje sa v ňom totiž zúženie alebo ochudobnenie človeka, ale jeho obohatenie a rozšírenie. Preto láska odtrhnutá od pocitu zodpovednosti za osobu, je popretím samej seba, je vždy a spravidla egoizmom. Čím viac pocitu zodpovednosti za osobu, tým viac pravdivej lásky.

Desiate zastavenie - láska ako cnosť a prikázanie, láska ako akt vôle.

Láska nie je len psychologická situácia. Láska je viazaná normou – prikázaním lásky. Láska ako prežívanie musí byť podriadená láske ako cnosti, a to natoľko, že bez lásky ako cnosti nemôže byť plnosť prežívania lásky.

Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i proroci. Milovať budeš blížneho ako seba samého.

Ježiš

Jedenáste zastavenie - láska je viac ako sloboda.

Láska spočíva na zaangažovaní slobody, pretože ona je darovaním seba a darovať sa znamená – ohraničiť svoju slobodu vzhľadom na druhého.Ohraničiť vlastnú slobodu by bolo niečim negatívnym a nepríjemným, ale láska spôsobuje, že ono je niečim pozitívnym, radostným a tvorivým. Sloboda nepoužívaná a nevyčerpávaná láskou sa stáva niečim negatívnym, dáva človeku pocit prázdnoty a nenaplnenosti.Človek túži po láske viac než po slobode – sloboda je prostriedkom a láska cieľom.

Dvanáste zastavenie - láska je každodenná domáca úloha.

Je možné lásku vychovávať? Nie je ona niečim od počiatku hotovým, daným človeku alebo dvom ľuďom ako záležitosť srdca? Láska nikdy nie je niečim hotovým, niečim „daným“ žene a mužovi, ale vždy je súčasne aj úlohou. Láska do určitej miery nikdy nie „je“, ale sa iba neustále „stáva“ v závislosti od vkladu a ochoty každého z partnerov.

Láska je tvorivým dielom človeka a súčasne pôsobí svojou milosťou neviditeľný Tvorca – Boh. On má moc stvárňovať každú lásku, len treba aby ju ľudia chceli vedome s Ním spolutvoriť. Netreba sa pozastavovať nad tým, že sa to deje neraz spletitými a krehkými spôsobmi. Milosť má moc vyslobodzovať cesty ľudskej lásky.

Trináste zastavenie - snubná láska.

Snubná láska je ešte niečim viac ako predošlé formy lásky.Je vrcholom a konečnou stanicou lásky. Spočíva na odovzdaní vlastnej osoby. Podstatou snubnej lásky je odovzdanie seba, svojho ja. Predstavuje to niečo iné a súčasne niečo viac než obľuba, žiadostivosť, ba aj žičlivosť. Všetky tieto formy nesiahajú tak ďaleko ako snubná láska. Niečo viac je „dať seba“ , než len „chcieť dobro pre druhého“. Vzniká vzájomné odovzdanie sa osôb.

Najplnšia a najradikálnejšia forma lásky je v tom, aby práve seba osoba dávala, aby neodovzdateľné a nedostupné „ja“ urobila vlastníctvom druhého. Je tu dvojaký paradox: po prvé, že možno vyjsť z vlastného ja a po druhé, že sa pritom toto ja neničí ani nedevalvuje, ale priam naopak, rozvíja sa a obohacuje na najvyšší stupeň.

Láska totiž dokáže to, že jedna osoba sa chce odovzdať inej – tej, ktorú miluje. Akoby netúžila byť svojim výhradným vlastníctvom, ale byť vlastníctvom tej druhej. Láska prechádza touto rezignáciou na svoje práva, riadi sa však hlbokým presvedčením, že táto rezignácia nevedie k zmenšeniu a k ochudobneniu, ale práve naopak, k rozšíreniu a obohateniu existencie osoby. Je to akoby zákon extázy – vyjdenie zo seba pre plnšie jestvovanie v druhom. V žiadnej inej forme sa tento zákon nerealizuje tak výrazne ako v snubnej láske.

Pravdivá láska, láska vnútorne úplná, je taká, v ktorej si volíme osobu pre ňu samu, a teda taká, pri ktorej si muž volí ženu a žena muža nie iba ako partnera sexuálneho života, ale ako osobu, ktorej chce odovzdať život. Sexuálne hodnoty, ktoré vibrujú v zmyslových a citových zážitkoch, sprevádzajú toto rozhodnutie, pričiňujú sa o jeho psychologickú výraznosť, ale nerozhodujú o jeho hĺbke. Život preverí hodnotu voľby a tiež hodnotu i pravdivú veľkosť lásky. Preveruje sa ona najviac vtedy, keď zmyslovo-citové prežívanie oslabne, keď samotné sexuálne hodnoty prestanú silne pôsobiť. Vtedy ostane iba hodnota osoby a vyjde na povrch vnútorná pravda lásky. Ak táto láska bola pravdivým darovaním sa a vzájomnosťou osôb, vtedy nielen obstojí, ale sa dokonca aj posilní a prehĺbi. Ak však bola iba nejakou synchronizáciou zmyslovosti a emócii, vtedy stratí svoj dôvod jestvovania a osoby v nej zaangažované sa ocitnú v prázdne. Treba vážne počítať s tým, že každá ľudská láska musí prejsť nejakou skúškou a že iba vtedy sa ukáže jej pravdivá hodnota.

V každom prebieha zápas medzi pudom a láskou. Pud chce predovšetkým brať, poslúžiť si druhou osobou. Láska namiesto toho chce dávať, tvoriť dobro, obšťastňovať.Chcieť pre druhého dobro bez hraníc je božskou črtou lásky. Keď chce jeden pre druhého dobro bez hraníc, vtedy chce pre neho vlastne Boha: On jediný je objektívnou plnosťou dobra a On jediný môže každého človeka naplniť takouto plnosťou. Preto Písmo hovorí – Boh je láska¹.

Láska je najplnšou realizáciou možností, ktoré sú v človeku. Človek nachádza v láske najväčšiu plnosť svojho bytia. Láska je takým konaním, takým skutkom, ktorý najplnšie rozvíja jestvovanie osoby. Musí to byť, samozrejme, pravdivá láska.

Ján Pavol II

Keď láska dosahuje svoje plné rozmery, vtedy vnáša nielen tú výraznú osobnú atmosféru, ale tiež pocit absolútna, stretnutia s tým, čo je absolútne a definitívne. Láska je určite najvyššou morálnou hodnotou.²